Ako sa ku mne vrátila láska

Ako sa ku mne vrátila láska

V žiadnej knižke nepíšu, ako sa to má robiť. Odpustiť = od seba pustiť. A ešte, že vraj nie je čo odpúšťať. Keď sa človek zmieta v ohni, kde zaživa horia všetky ilúzie, jedna za druhou sa menia na popol. Stáť potom na tom prachu. Čo ešte môžem? Napríklad – dôkladne upratať.

Rodičia mi dali to, čo mali. To, čo nemali, mi nemohli dať. To som sa učila v tvrdých lekciách, ktoré mi nosila rieka života do mojej každodennosti. Najťažšie pre mňa bolo odpútať sa od matky. Celý život som ju chránila. Pred ním a pred ňou. To dievčatko nevedelo, že je maličké a že nemôže zachrániť veľkú mamičku. A už vôbec nie pred ňou samou.

Toto bolo veľmi náročné obdobie, ktoré trvalo niekoľko mesiacov a lomcovalo vtedy celou rodinou. Tie zatuchnuté nepriznané bolesti sa po desaťročiach pohli. Rozvírila ich moja túžba žiť pekný a radosťou naplnený život. Nechápali, čo sa deje. Ja som aspoň mala načítané. Letmo som tušila, čo robím. A písali tam „musí to prejsť cez telo“. No dobre, ale ako sa to robí? Halooooo, kde ste všetci? Valili sa vlny sĺz a z tých sĺz som si urobila vankúšik, na ktorom odpočívalo moje zranené srdce.

Prestala som sa stretávať s ľuďmi, ktorí ma vyčerpávali, ktorí čakali, že stále budem dávať ako predtým. Chodila som medzi ženy, robili sme rukami – oblepovali sme krásnymi servítkami krabičky a plechovky od kávy, tešili sme sa ako malé dievčatká, maľovali vianočné medovníky a vyrábali korálkové náhrdelníky. Našla som spriaznené ženské duše. Rany sa začali tíšiť. A pomaličky sa hojili. Hojila som ich mojou nehou, najláskavejšou nehou, akú som v sebe dokázala nájsť. Hojila som ich pochopením, že nie som vinná, že nie som špinavá. Pomaličky som začala vnímať krásu. Bozkávala som púčiky stromov a pila z jarných listov kvapky dažďa. Začala som chodiť na masáže, ktoré dávali môjmu telu teplo a dotyk. Zmenila som úplne starostlivosť o potreby tela – pokožku, vlasy, nové jedlá a veľa vody.

Prestala som chodiť k lekárom a jesť tabletky. Namiesto nich som sa rozprávala s mojím telom. Ďakovala som každému kúsku, každučkému orgánu za to, čo robí pre tento celok, že žilami prúdi krv, že do buniek vchádza niečo ako život. Cítila som vietor vo vlasoch a ako sa slnko miluje s mojou pokožkou.

Objavila som techniku Vlnové pohyby a pomaličky deň za dňom som rozhýbala stuhnuté šľachy a chodidlá.

Jedného dňa ma to dovlnilo do súkromného  centra Theramedic+ Od prvého kontaktu som vnímala, že tu som videná, vypočutá, pochopená a akceptovaná v celom rozmere môjho človečenstva. Terapia a liečba v centre mi pomohli pochopiť procesy, ktoré prebiehajú v tele, zrozumiteľným spôsobom. Láskyplný prístup ku mne ako k pacientke mi pomohol otvoriť sa a odhaliť bolestivé miesta. Čakali celé veky na lásku a pochopenie.

Po 4 mesiacoch práce som pocítila, ako sa prepojili obe polovice môjho tela a začala som vnímať prúdenie energie medzi vrchnou a spodnou časťou. Bolo to neopísateľné, bolo to jemné a veľmi dojímavé. Moje telo plesalo radosťou. Komunikácia začala prebiehať oveľa rýchlejšie. Pozornosť sa sústredila na miesta, kde sa niečo hýbalo, bolelo a ona to vedela. Telo má svoju vlastnú múdrosť. Bolo stvorené pre zdravie, aby sa hýbalo a žilo.

Energia, ktorá prúdila mojím životom, mi dala silu začať študovať druhú vysokú školu. Prihlásila som sa na súkromné hodiny spevu. To ma naučilo otvoriť ústa a povedať nahlas a zrozumiteľne, čo cítim, čo sa mi páči a čo sa mi nepáči.

Naučila som sa stáť pevne a zároveň byť pružná a flexibilná. Láska k sebe mi pomohla byť k sebe úprimná.

S láskou a úctou ďakujem tým, ktorí mi pomáhajú pochopiť, prepustiť a precítiť.

Ďakujem rukám, ktoré sa ma dotýkajú, lebo moje telo je aj po roku intenzívnej práce stále v procese liečby. Tento dotyk ma lieči na hlbokej úrovni. Ďakujem pochopeniu, ktoré ma nežne objíma.

Som na začiatku.

Zuzanka

Zuzanka

Život je niečo úžasné, čo sa mi deje. Ďakujem za to, že môžem.

Pridaj komentár

%d blogerom sa páči toto: