Ako som sa nevydala

Ako som sa nevydala

….za môjho muža a ako som neporodila naše deti.

Samostatná, nezávislá, voľná – takto som sa vnímala, odkedy som odišla od rodičov. Od mojich 21 rokov bývam v podnájme. Dnes mám 46 a stále bývam v podnájme. Veľa ľudí mi povedalo, že za tie peniaze (niektorí dodajú veľmi odvážne a veľmi necitlivo, že vyhodené peniaze), čo som zaplatila za podnájom, som mohla mať vlastné. Nič o tom nevedia. Nevedia nič o neistote, strachu, osamelosti ženy, ktorá žije vyvrhnutá z domova von na ulicu – bez vyživujúcej podpory, bez lásky, bez povzbudenia, bez možnosti vrátiť sa niekam, kde môžem na chvíľu zabudnúť na krutosť sveta tam vonku. Len tak byť a nechať sa tíšiť a kolísať…

Pracovala som ako asistentka 25 rokov. Ako asistentka – varila kávu, otvárala návštevám dvere, tlačila materiály, objednávala letenky, hotely a šoférov… Práca vypĺňala   celé moje dni. Pracovala som pre nich. Pre mojich „nadriadených“ šéfov, kolegov, členov vedenia. Životnú energie som sústredila ešte na jednu oblasť – na mojich milencov. Boli to muži, ktorí chceli zažiť niečo pekné s mladou príjemnou ženou.

Vedela som, že nechcem mať deti, preto som 20 rokov užívala antikoncepciu. Bolo pre mňa nepredstaviteľné počať a porodiť dieťa. Bola som hrôzou úplne paralyzovaná pri predstave, že by sa to mohlo stať. Intímne styky s mojimi mužmi mi dávali aspoň trochu lásky – pozornosti vo forme omrviniek, ktoré prepadli občas cez škáry v podlahe tam dole ku mne – v tej tme a izolácii. Stačilo mi to na prežitie. Bolo to smutné, bolo to úbohé a nehodné takej nádhernej bytosti, akou žena je. Naučila som sa to doma. Že žena je handra na utretie mužových topánok. A občas ešte menej. Zvádzala som ich, aby som sa pomstila otcovi. Za všetky tie pohŕdavé a ponižujúce slová, ktoré hovoril mamičke.

Keď som mala 29, stretla som muža, ktorý sa do mňa naozaj zamiloval. Nikdy sme spolu nežili, nebývali. Spojilo nás to, že ani jeden nechcel deti. Čas plynul a moje telo dozrievalo. Tá žena vo mne sa chcela stať matkou, chcela rodiť deti. Lenže ja som jej to nemohla dovoliť. V 35 mi diagnostikovali myómy na maternici. Keď som mala 39, maternicu mi vyoperovali, už sa nedalo nič robiť. Tam vtedy som to nevedela urobiť inak.

Keď som sa prebrala na pooperačnom, bolo to najhoršie čo som v živote zažila. Viem, že toto nádherné telo bolo stvorené na to, aby žilo. Fascinuje ma, keď si spomeniem na tú silu a život, ktorý ďalej prúdil v žilách, vo svaloch a v mojom srdci. Sedela som so zašitým bruchom na záchode a rozmýšľala, ako sa teraz postavím a vrátim do postele. To človeku môže aj celkom zmeniť priority. Môže. Pustili ma až po 8 dňoch, keď prišli moje výsledky z onkológie. Jeden lekár mi vtedy povedal, že keď prežijem 5 rokov, bude dobre. Prežila som. Domov ma viezol kolega šofér. Ten muž, s ktorým som bola vo vzťahu, on bol niekde inde.

Nasledovala dlhá rekonvalescencia. Prvýkrát v živote som bola 6 týždňov na PN-ke. Dovolila som si nepracovať, len som oddychovala, regenerovala, liečila moje jazvy – na tele aj na ženskej duši.

Toto ešte nie je „žili šťastne až…“ ale už som celkom blízko.

Zuzanka

Zuzanka

Život je niečo úžasné, čo sa mi deje. Ďakujem za to, že môžem.

Pridaj komentár

%d blogerom sa páči toto: