Môj život po hysterektómii

Môj život po hysterektómii

Môj život po hysterektómii

Po 5 ročnej liečbe myómov na maternici, ktorá prebiehala bez bolestí, som začala krvácať.  Pred operáciou mi primár povedal, že on nevie presne, čo tam nájde, že to uvidí, až keď ma otvorí.  Po konzultácii s dvoma špecialistami som podstúpila operáciu, ktorej sa odborne hovorí  hysterektómia. Ja tomu hovorím – vyrezali mi maternicu. Bolo to v máji 2012, mala som 39r. Vaječníky mi ostali. Tie mi zachránili život, lebo po 7 mesiacoch na kontrole u nového gynekológa som mala novú diagnózu. Cystu na pravom vaječníku. A ona narástla v priebehu troch mesiacov z 2 na 6 cm. Vtedy som pochopila, že sa deje s mojím telom niečo veľmi vážne.

Môj lekár mi navrhol jediné riešenie. Nedokázala som pripustiť možnosť ďalšej operácie chirurgicky. Hysterektómia bolo to najhoršie, čo som zažila v tomto tele.

Po návrate z nemocnice som vnímala v sebe otázky: „Som ako žena kompletná? Ako ma vníma môj milenec? Nie som podradná v jeho očiach?“

Ďalších päť rokov som hľadala príčiny, prešla som liečbou TČM, regresnou terapiou. Dôsledkom bolo rozpadnutie všetkých vzťahov. Po dieťati som netúžila, a preto som celý život jedla antikoncepciu. Bez maternice som sa cítila konečne „slobodná“.

Bola to draho vykúpená sloboda. Napriek tomu, že som sa telesne cítila v poriadku a v mojom lone a brušku ma nič nebolelo, v mojom živote nič nefungovalo. Ďalšia nepríjemnosť prišla päť rokov po operácii v podobe silnej bolesti v prsníkoch. Občas úplne zmizli, potom som vnímala bolesti niekoľko dní a takto sa to opakovalo niekoľko mesiacov. Celý ten čas som odmietala ísť na kontrolu ku gynekológovi, pretože som úplne stratila dôveru v tento systém liečenia.

Tvrdohlavo som „držala“ a bolelo to stále viac. Následne sa dostavilo kompletné spomalenie metabolizmu, cítila som sa ako uspatá, malátna, neživá, brucho som mala stále nafúknuté, nič mi nechutilo, nič ma nebavilo, jedla som iba preto, lebo som musela a bolo to čoraz horšie. Jedného dňa som sa ocitla v ambulancii špecialistu lymfológa. Po štyroch mesiacoch liečby a terapeutických konzultácií som začala vnímať, ako sa prepojila horná a dolná polovica tela, energia začala prúdiť.

Začala  som sa tešiť z toho, že žijem. Po roku práce s mojím lekárom prišiel deň, keď som mala odvahu ho požiadať o gynekologické vyšetrenie. Diagnóza mojimi slovami? Asi takto – necitlivá vagína. Proste som v nej necítila vzrušenie. Bola som schopná dosiahnuť orgazmus, ale bolo to častokrát náročné.

Môj lekár mi naordinoval špeciálne cviky, ktoré po troch týždňoch priniesli prvé výsledky. Niečo som „tam“ cítila, moje bruško vyplnené tukom sa začalo zmenšovať, ale  prišli nové komplikácie. Ako sa zmenšovala tá hmota vnútri v bruchu, spôsobilo to napínanie jazvy po maternici. To mi spôsobovalo silné bodavé bolesti na niekoľkých miestach v tele. Môj lekár, špecialista na lymfu a osteopatiu, mi doporučil prestávku. Telu teraz dávam priestor pre kľud, spánok a relax.

Jem iba trikrát za deň, aby sa môj metabolizmus nezaťažoval a úplne mi to stačí.  Moja liečba po roku stále pokračuje. Je máj 2019, som šesť rokov po hysterektómii a dokážem o tejto skúsenosti otvorene hovoriť. Táto operácia zmenila môj život.  Dôsledky, ktoré to malo, ma prinútili zmeniť správanie sa k sebe. Zmenila moje vnímanie seba samej v tomto nádhernom ženskom tele. Začala sa nová etapa v mojom živote, vrátila sa ku mne radosť a spontánnosť, vitalita a chuť skúšať nové veci, stretávať nových zaujímavých ľudí, začala som študovať druhú vysokú školu.

Teším sa z každého nového dňa. Život je niečo úžasné, čo sa mi deje.

Zuzanka

Zuzanka

Život je niečo úžasné, čo sa mi deje. Ďakujem za to, že môžem.

3 thoughts on “Môj život po hysterektómii

  1. Mám teraz obdobie veľmi intenzívneho prežívania niektorých situácií. Emócie patria k môjmu vnímaniu a prejavom ľudskosti.
    Po šiestich rokoch od operácie maternice som mala odvahu dovoliť lekárovi gynekológovi, aby ma vyšetril. Šesť rokov mi trvalo, aby som dovolila niekomu „cudziemu“ dotknúť sa môjho tela. Priznávam otvorene, mám problém od tej operácie. Mám problém dôverovať znovu lekárom, veľmi citlivo vnímam, ako sa ku mne zdravotnícky personál správa, prežívam intenzívne všetky situácie, ktoré sa týkajú môjho zraneného ženského tela.

    Dnes som bola na vyšetrení sono bruška. Išla som tam odvážna, lebo to bolo dôležité vyšetrenie, pán doktor potrebuje vedieť viac.
    Začala som si vyzúvať topánky, – to netreba. Potom som si začala vyzliekať nohavice, tak už sa dvíhali zo stoličky so slovami, ideme (predsa) robiť (iba) sono brucha. Odpovedala som, že viem a že to chcem mať pohodlné. No ale tu nejdete na masáž, mám tam plno pacientov. Áno, viem, že som na vyšetrení, ale chcem to mať pohodlné pre mňa. Vyzliekla som sa sama, dobrovoľne a slobodne do nohavičiek a tielka a ľahla som si na lehátko. Celé vyšetrenie sa nieslo v znení, že nemala som si vyzliekať nohavice, veď to netreba. Asi sme sa vôbec nerozumeli. Bolo mi to mimoriadne nepríjemné, že som tam musela ísť, že som to musela prežiť. Bolelo ma to, ale nie samotné vyšetrenie. Boleli ma nejaké procesy, ktoré sa diali práve v mojom brušku a do toho táto situácia. Povedala som, že ma to bolí, že ma bolí, ako som bola prijatá v tejto ambulancii, že nie som pacient, som živá bytosť, že je to moje telo a že som svojprávna a že rozumiem po slovensky. Dostala som výsledok s oslovením priezviska úplne inej pacientky. Ten vyšetrujúci lekár bola žena.

    Toto je presne moment, kedy si mnohí povedia, že veď čo, prežili sme a prežijeme ešte veľa takých. Nie. Hovorím nahlas nie. Nikto nemá právo takto sa správať k človeku, ktorý je emocionálne vo veľmi vypätej situácii, keď je vystresovaný a vystrašený z možného výsledku.
    Verím, že to, čo som povedala sama za seba, im pomôže nabudúce v podobnej situácii správať sa inak k ľuďom, ktorí chodia ku nim do ambulancie. A tá lekárka, ktorá tam bola na zaúčaní, verím, že sa dnes niečo naučila takto online. Áno, toto je život. Aj takéto situácie nám prináša. Sme citliví, sme vnímaví, sme schopní uvedomovať si, čo práve prežívame. No nie vždy sme schopní o tom hovoriť s druhými. O tom, ako sa nás dotýkajú a aké často nepríjemné pocity v nás vyvolávajú svojím prístupom, svojím necitlivým správaním.

    Píšem to pre nás pre všetky, pre nás ženy, tu na tomto mieste pod mojím blogom. Píšem to preto, aby sme vedeli, že môžeme. Môžeme povedať nahlas lekárovi, že sa cítime nepríjemne a že potrebujeme trochu viac ohľadu. Môžeme povedať lekárovi, že sme v strese a potrebujeme chvíľu na tom lôžku, aby sme sa vydýchali a nabrali odvahu podstúpiť to, prečo sme si tam ľahli. Máme na to právo.
    Píšem to preto, lebo to vnímam ako súčasť môjho procesu liečby. Naučiť sa povedať nahlas, čo cítim práve vtedy, keď sa mi to deje.
    Viem, že nabudúce budem mať zase o niečo viac odvahy v sebe. Odvahy postaviť sa za svoju krehkosť a priznať otvorene vlastnú zraniteľnosť.
    Aj takto liečim moje hlboké zranenia.

    Ďakujem za to, že môžem.
    Zuzanka

  2. Veľmi krásne popísaný pocit, ktorí asi prežívame viaceré, alebo viacerí, ak máme ísť k lekárovi. Dnes ideme k lekárovi len vtedy, keď je už naozaj zle. Nerobíme preventívnu kontrolu, nechodíme na prehliadky…Vnímam to tak, že je to práve z tohto popísaného pocitu, že vás lekár berie ako vec, ktorú musí dnes vybaviť. Či už k vašej spokojnosti alebo nie, ale on tú čiarku na dnes už má zaznačenú
    Nechcem hádzať všetkých lekárov do jedného vreca, ale vo väčšine prípadov je to tak. Asi je to dobou, že ľudia strácajú k sebe úctu . Bolo by dobré, ak by sme sa dokázali, ako ľudia, vrátiť k svojmu prvotnému poslaniu nášho života na zemi a robili si každý deň krajším. Život si treba vážiť a tak ako si človek váži sám seba, tak pristupuje aj k ostatným. Držím všetkým palce, aby sme to spolu dokázali

    1. Dani, súhlasím s tebou. Nie všetci lekári nás berú ako „čiarky“. Sme živé bytosti. A aj lekári sú ľudia. Nie je ľahké vykonávať toto povolanie/poslanie, s plným rešpektom sám k sebe aj k tým, ktorí do tej ambulancie prichádzajú. Prichádzajú so žiadosťou o pomoc. Prichádzajú často až vtedy, keď je stav veľmi vážny. Možno je to v ľudskej povahe, riešiť problém, až keď je akútny. Možno je to okolnosťami, v ktorých dnes žijeme. Aj v minulosti ľudia vyhľadali lekára až vtedy, keď to telo bolelo.
      Lekári sú tí, ktorí môžu ponúknuť riešenie problému. Patrí im úcta a vďaka za to, že majú s nami trpezlivosť a odvahu venovať sa nám, keď za nimi prichádzame s našimi prosbami.

Pridaj komentár

%d blogerom sa páči toto: